Štyri živly a tajomstvo lesa

30. Kapitola

Klopanie utíchlo, avšak Tanah nepovolila v ostražitosti, ba prehĺtla nepríjemnú hrču v hrdle. Inokedy by sa vyzývavo, takmer až potešene uškrnula, lenže teraz, kedy mala problém udržať dýku v ruke, nie to s ňou máchnuť, sa necítila dvakrát sebavedomo. Ani sama si nebola istá, prečo sa vlastne tak neisto cítila. Veď, čo bolo na tom? Sedela v izbe, niekto jej zaklopal na dvere a čakal na jej súhlas, ktorý stále neprichádzal, pretože jej telo zalial nepríjemný pocit. Pocit, ktorý mávala, keď sa malo udiať niečo zlé a zväčša sa tak i stalo.

Okrúhla kľúčka, ktorá sa nachádzala na drevených dverách, sa začala pomaly otáčať. Z Tanahinho hrdla vyšiel iba podráždený hrdelný zvuk, pripomínajúci zvieracie zavrčanie. Zízajúc na kľúčku, ktorá sa s vrzgotom krútila z jednej strany na druhú, nemala dobrý pocit.Potichu, takmer nečujne sa posúvala vpred, prekračujúc veci pohádzané po zemi, keď v tom sa kľúčka prestala hýbať a dvere ostali zatvorené. Rýchlosť tlkotu srdca sa zdvojnásobila a mala dojem, akoby jej malo vyskočiť z hrude. Vzduch oťažel a jej sa stiahli pľúca.Nestačila ani vykročiť vpred, keď sa dvere otvorili a v nich sa objavila postava, ktorá bola zahalená tmou z chodby.

Tanah sa napriahla a hodila dýkou tak presne, ako plánovala. Nikdy neminula cieľ a jej momentálny cieľ bola zárubňa, ktorá držala dvere, vo výške očí onej postavy. Bytosť, ktorá mala ľudské črty i výšku, ostala stáť ako zmeravená, až do momentu, kedy Tanah ku nej pristúpila a konečne sa zadívala dievčaťu do očí. Ich zoznámenie bolo však prirýchle a nemilé. Mladému dievčaťu, ktoré držalo v rukách nové posteľné prádlo, by sa v tomto momente nik nedorezal krvi. Jej už tak bledá tvár stiekla z krvi a ostalo jej nevoľno. So silným buchotom sa dievča skácalo k zemi ako porazený peň a tvrdo narazilo hlavou do podlahy.

Skôr, než Tanah stihla zareagovať, dievča ležalo odpadnuté na zemi.

"Do šľaka," zanadávala si popod nos a vytrhla dievčaťu z rúk posteľné prádlo, ktoré hodila na posteľ a i s boľavými hánkami, ju zdvihla na ruky. Prekvapila ju váha dievčaťa. Nevážila takmer nič, aj keď nebola príliš chudá. Dievča dostávalo najesť, to bolo vidieť, no taktiež nebola pri sebe. Jednoducho, vyzerala ako niekoho 13 ročná dcéra.

Rýchlym pohľadom ju preskenovala, keď ju uložila do postele. Dívala sa na jej bledú tvár, ktorú obklopovali zlatisté vlasy. Tá farba pripomínala čisté zlato. Jej úzke pery dokonale ladili k menšiemu nosu a hustému obočiu. Bola odetá v bledomodrých šatách, ktoré jej boli veľké, a tak jej museli byť skrátené i zúžené. Tanah poznala uniformu domácich paní, ktoré sa starali o poriadok. Toto dievča však videla prvýkrát a nikdy o nej ani len nepočula. Bola si istá, že jej ju Marta nespomínala. Možno to bola nová slúžka, s ktorou sa ani ona nestihla zoznámiť, napadlo Tanah.

Sledujúc dievča, ktoré nebolo dvakrát pri zmysloch, sa rozhodla prebudiť. Vzala prvý kus látky, ktorý našla na zemi a vošla do kúpeľne. Otočila kohútikom a poriadne vyžmýkala látku v studenej vode, ktorú chcela onomu dievčaťu priložiť na čelo. Keď však vošla do izby, dievča pomaly otváralo oči a klipkalo mihalnicami.

"Čo sa stalo?" šepla tichým hláskom, ktorý sa odrážal od stien izby Tanah.

„Vyľakala si sa a odpadla si, tak som ťa preniesla do svojej izby a uložila do postele," odpovedala jej, zatiaľ čo jej prikladala studený kus látky na čelo. „Nesadaj si. Prinesiem ti ešte pohár vody," zastavila ju slovami i gestom. Ruku položila na jej rameno a znovu ju zatlačila naspäť do postele. Schmatla po ceste pohár, ktorý mala položený na drevenom stolíku a vošla s ním do kúpeľne, kde ho pod prúdom vody najprv opláchla a následne doň napustila číru tekutinu.

„Kto ťa sem poslal?" spýtala sa zvedavá Tanah, zatiaľ, čo pomáhala dievčaťu si sadnúť a podať jej pohár, aby do tela dostalo zopár tekutín.

Dievča, ktoré stále neprezradilo meno si tichým poďakovaním vzalo pohár do ruky a vypilo ho až do dna. Tanah zatiaľ trpezlivo čakala. Prisunula si k posteli stoličku, na ktorú si obkročmo sadla a ruky položila na operadlo.

„Marta," odvetilo stroho dievča.

„Marta? A prečo?" nechápala. „Marta má dnes večer voľno. Navyše, na čo mi je posteľné prádlo, teraz, v strede noci?" snažila sa prísť na súvis týchto informácií. „Navyše, kto si?" Kládla jej otázku za otázkou a dúfala, že jej všetky zodpovie s dostatočným vysvetlením, aby si dokázala urobiť v hlave poriadok.

„Oh!" dievča vyskočilo na nohy a uklonilo sa, „m-mrzí ma to. Moja n-nevychovanosť!" Pohár položila na prvý rovný povrch a ponáhľala sa ku kope posteľného prádla. „Sme tu samé, však?" stíšila hlas a Tanah sa začudovala, že to ešte viac dokázala.

Tá len mlčky prikývla.

„Dobre," dievča prikývlo samé sebe a strčilo ruku do posteľného prádla. „Marta ma poslala s tým prádlom, len ako zámienku. Mala som Vám priniesť tento list." Dievča podalo obálku, na ktorej nebolo nič napísané, ba ani jej meno. „Mimochodom, moje meno je Magnólia a Marta je moja záchrankyňa. Nebyť jej, Pán by ma nikdy neprijal slúžiť mu a Vám," zvesela sa usmiala.Tanah sa rozhodla, že sa viac na jej pôvod vypytovať nebude.

„Nevieš, čo je vnútri?" v prstoch obracala obálku.

„Nie." Magnólia pristúpila bližšie k Tanah.

„Marta mi len povedala, aby ste si dali pozor na to, aby Vás s tým nikto nevidel. Vraj je to niečo veľmi dôležité." Magnólia odstúpila a vystrela ramená. „Teraz, keď ma ospravedlníte, pôjdem si ľahnúť," uklonila sa jej jemne a Tanah len prikývla.„V poriadku. Zavri za sebou," s myšlienkami sa otočila k oknu, z ktorého mesačné svetlo osvetľovalo izbu a mlčky si sadla na parapetu. Keď začula, že sa dvere zatvorili, prstom prešla po okraji zalepenej obálky a roztrhla ju. Vnútri sa nachádzal papier krémovej farby, ktorý bol popísaný ladným, krasopisným, uhľadným, písmom. To písmo poznala. Patrilo Marte.