Štyri živly a tajomstvo lesa

17. Kapitola

 Slnko sa stále držalo vysoko nad obzorom a osvetľovalo časti lesa, kam sa jeho lúče dostali. Jeden z nich si našiel cestu k rozbitému, mokrému džbánu na drevenom stole. Všimol si to bielovlasý chlapec, ktorý si chcel dať pauzu od zápasenia. Vyliezol na peň stromu a sledoval, ako biely lúč slnka prechádza cez priesvitný predmet a na drevenom stole vytvára farebné pásiky. Celý očarený sledoval farby, ktoré sa nehýbali. Len tam boli a skrášľovali svet do doby, než sa pohli a on sa mykol tak veľmi, až spadol z pňa. Rýchlo vstal a svoju pozornosť znovu zameral na farby, no tentoraz opatrnejšie. Nos si položil na stôl, rukami sa pridŕžiaval aby sa pri rýchlom jednaní mohol schovať pod stôl.

Elizabeth s Gerrardom z diaľky sledovali chlapca. Mlčali, len si vymenili zopár zmätených pohľadov. Ani jeden sa neodvážil vyriecť čo i len slovko, keď sa chlapec nachádzal tak blízko. Potrebovali plán a ten nemali.

Chlapec skúmavo sledoval jav, ktorý sa pred ním zjavoval. Medzi tým, ako svoju pozornosť sústredil na farebné svetielko, nedával pozor na svoj chrbát, čo druhý chlapec využil a skočil na neho.

„Yyymosodiad!" vykríkol a stiahol chlapca so sebou na zem. Urobili pár kotrmelcov, než sa ten nižší naštvane ozval. /Úúútok/

„A ydych yn crazy?! Rydych yn ffwl!" skríkol na neho. /Zbláznil si sa?! Si hlupák!/

„Eden! Gwyliwch eich iaith," ozval sa ženský hlas. Netrvalo dlho, než sa mladšia žena zjavila vo dverách domčeku s rukami v bok a zásterou okolo pásu. /Eden! Pozor na jazyk/

„Le, mam," sklonil chlapec smutne hlavu. /Áno, mama/

V momente, ako žena odišla späť do domu, vyšší chlapec sa díval na toho mladšieho. „A wnaeth rhywbeth yn digwydd?" spýtal sa ho. /Stalo sa niečo?/ Podal mu ruku aby vstal. Chlapec ju prijal a oprášil si zelené kolená. Zavolal ho, nech ide za ním a začal mu ukazovať niečo na stole. Chlapec vyvalil oči na miesto, kam smeroval Edenov prst.

„Rozumieš im?" šeptom sa otočil Gerrard na Elizabeth. Zvedavo skúmal jej črty, ktoré sa ani nepohli. Sústredila sa.

„Veľmi nie," zavrtela hlavou. „Nejaké tie slová poznám, babička ma ich učila, no nie veľmi. Matka bola proti tomu. Neviem, prečo," mykla plecami. „Ale ak som dobre pochopila, tá žena čo sa zjavila vo dverách je toho jedného chlapca matka," ukázala prstom na menšieho. „Ale viac neviem. Veľmi rýchlo hovoria," zamračila sa, až sa jej vytvorila vráska medzi obočím. „Neviem ako sa s nimi dorozumieme, keď ovládam len základné slovíčka ako ďakujem, prosím, nie, kde sú palacinky..." počítala na prstoch.

„Kde sú palacinky?" Gerrard stiahol hlavu medzi ramená aby ho nebolo vidieť a snažil sa udržať na uzde a nesmiať sa.

„Hej. Naše mačky sa volali Palacinky. Jedna bola Vanilková a druhá Čokoládová," prikývla s úsplne vážnym tónom.

„Mačky. Palacinky."

„Veď to vravím!" rozhodila rukami. „Čo nepočuješ?"

„Pššt!" okríkol ju. „Lebo ťa začujú," zamračil sa. Vzápätí sa na ňu úplne vážnym pohľadom pozrel a preniesol: „Tebe nepríde divné pomenuvávať zvieratá po jedle?" Nadvihol jedno obočie a čakal odpoveď.

„Ani nie," zavrtela hlavou. „Iba rybka Karamelka sa dlho nedožila, ostatné ako-"

Zdvihol ruku pred jej tvár aby mlčala. „Dobre, nepokračuj. K tomuto vážne nemám čo povedať," chcel sa smiať, no nemohol. Bolo to nevhodné a zároveň by ich tým odhalil. I tak sa stále divil, že ich už nezbadali, keď sa tak nemotorne krčili za kríkom.

„A ako sa volajú tvoje zvieratá, hm?" založila ruky na hrudi.

„Vážne to chceš teraz riešiť?"

Prikývla.

Vzdychol si a rukou si prešiel po tvári, hľadiac k nebesiam. Keď sklopil zrak do jej tváre, odpovedal jej: „Mám len andulku a tá sa volá Giselle. A môžeme sa už konečne, prosím, venovať práci? Treba vymyslieť, ako sa dostaneme do vesnice bez toho, že by sme niekoho vystrašili a oni si mysleli, že im chceme ublížiť." Otočil sa späť na svoju pozíciu. Kľačiac, dívajúc sa vpred aj s Elizabeth cez kríky vymýšľali plán. „Ak by sme tam len tak vyšli spoza kríku a vkročili do vesnice, je to ako vliezť do pasti. No na druhú stranu ak-" Chlapec prestal hovoriť.

„Ak?" otočila sa na neho. V momente, ako zazrela za nimi stáť vysokého muža, ktorý sa dotýkal ostrým hrotom oštepu o Gerrardov chrbát, stíchla. Všetka farba sa jej vytratila z tváre a mala čo robiť aby si spomenula, ako sa dýcha.

Vysoký muž mal na nohách hnedé nohavice, ktoré boli z väčšej časti ušpinené od krvi. Okolo pása sa mu hojdal ulovený zajac vysiaci hlavou nadol. Za opaskom vyrobeným z lián sa nachádzalo niekoľko ručne vyrobených dýk. Hrudník mal nahý, no za to pokreslený rôznymi obrazcami a ornamentami. Pod jasne modrými očami na lícach mal na každej strane dva čierne pásiky a od stredu čela po oba okraje hustého obočia sa nachádzalo niekoľko bodiek nakreslných bielou farbou. Na hlave mal hustú hnedou farbou sfarbenú hrivu, stiahnutú do chvosta.

„Goresgynwyr!" skríkol tak hlasno, až z nedalekého stromu odletelo zopár vtákov. /Votrelci!/

„Čo teraz?" šepol smerom k vystrašenej Elizabeth. Tá len zavrtela hlavou a trasúce sa ruky opatrne zdvíhala až do výšky hlavy. Muž sa zamračil a väčšmi pritisol oštep k Gerrardovmu chrbtu.

„Prosím, neubližuj mu. Nechceme vám ublížiť. Nie sme z tohto sveta," začala tichým hlasom dúfajúc, že ak jej aj nebude rozumieť, určite sa zľutuje nad nimi, keď uvidí, že nemajú žiadne zbrane a jej tvár sa trasie od potlačovaných vzlykov.