Štyri živly a tajomstvo lesa

9. Kapitola

„Je ti jasné, že skôr ako výjdeme z tejto nechutnej, špinavej, Bohom zabudnutej jaskyne, nastane druhý spln? A možno i tretí?" ozvala sa Elizabeth, ktorá chcela čo najskôr vypadnúť. Pri každom pohybe cítila pri tele šuchnutie sa niečoho. Jej myseľ začala pracovať, čo spôsobilo paranoju.

Telom jej znovu prebehla triaška, keď sa rukou obtrela o skalu a ucítila na nej látku, podobnú pavučine. Ako silný arachnofobik si nahovárala, že to pavučina nebola, iba niečo podobné. Pokus to bol dobrý, no márny.

„Ak sa odtiaľto dostaneme," odvetil jej Viktor.

„Nepomáhaš," drgol do neho vysmiaty Riley. Na perách sa mu rozťahoval široký úsmev, nemajúc konca kraja. Veselo si kráčal vpredu, dobre, že neposkakoval.

„Si v poriadku?" ryšavý chlapec zrýchlil krok a dostal sa aj s Elizabeth vedľa Rileyho.

„Prečo by som nebol?" radostne mu odvetil.

Pohľad, ktorý na neho hodil Gerrard, bol viac ako žalostný. „Z dôvodu takého, že sme pod zemou," začal počítať na prstoch, „jediné svetlo, ktoré máme sú naše telefóny na pokraji vybitia. Nemáme poňatia kam ideme ani či sa vrátime a hľadáme neexistujúcu rieku hlboko pod zemou? Jasné, prečo by si nebol v poriadku. Veď sme hlavní hrdinovia filmu a na konci nás režisér premiestni v snímku von a my sa zázračne dostaneme spod tejto hromady hliny a kameňov. Oh a aby som nezabudol, určite budeme lietať na Aladinovom koberci!" sarkasticky doložil svoje vysvetľovanie.

„Moja babka ale poznala Aladina," šepla Elizabeth, dívajúc sa z jedného na druhého. Obaja ostali stáť a dívať sa na ňu nechápavo.

„Beth?" ozval sa Lukas, na ktorého sa otočila. „Nie," zavrtel hlavou.

„Čo som povedala?" nechápavo sa dívala na strašidelné tiene ich kamarátov.

„Gerrard predviedol asi najzreteľnejší sarkazmus, aký mohol. Pre tvoje dobro, nauč sa ho chápať," dal jej priateľskú radu.

„Aha," sklonila zahanbene hlavu a špičkami topánok kopkala do kamienku.

„Riley? A teraz odpovedaj," obrátili sa všetky oči - až na Bethine - na jeho tvár.

„Čo by bolo? Našiel som pekný, modrý, svietiaci drahokam," uškŕňal sa. „Vás by to nepotešilo?" znovu sa rozžiaril. V hre tieňov od baterky na telefóne vyzeral staršideľne.

„Čo? Aký modrý kameň?" Viktor ho vyzliekal pohľadom a hľadal kúsok svetla.

„Tento!" vytiahol zo zadného vrecka nohavíc kameň veľkosti, že by sa schoval v dospelej chlapskej dlani.

„Páni," v úžase sa všetci naklonili nad jeho dlaň.

Baterka dvakrát zablikala a zhasla. „Eh, mobil sa vybil," Lukas rôznymi kombináciami tlačítok stláčal telefón, no nedokázal sa znovu zapnúť. Nebolo to však potrebné. V momente, ako zmizlo svetlo z elektronickej vymoženosti, kameň začal silnejšie žiariť. Každú jednu medzierku zaplnilo modré svetlo, ktoré veľmi neťahalo oči, no ani nebolo príliš slabé. Príjemne sa na neho dívalo.

Kryštáliky na jeho povrchu boli veľmi krehké a pri silnejšej mainupácii hrozilo, že sa odlomia.

„Kde si ho našiel?" ticho prerušil slabý, dievčenský hlások.

„Ako sme hľadali ten východ, tak som zakopol o kameň a ten sa roztvoril a toto sa nachádzalo vo vnútri," pyšne sa usmial na svoju prácu, spojenú s jeho nešikovnosťou.

„No, že by si bol aspoň na niečo užitočný?" doberal si ho Viktor, strapatiac mu vlasy.

„Ha-ha," odvetil cynicky.