Štyri živly a tajomstvo lesa

38. Kapitola

Tanah sa prechádzala ešte hodnú chvíľu po tom, ako ju magická srna opustila. Prstami prechádzala po kmeňoch stromov. Vnímala každú časť lesa, ktorá jej bola prístupná. Prstom obkresľovala popraskanú kôru. Bosá sa prechádzala po studenej tráve. Topánky držala prehodené cez rameno. Nasávala pokoj a energiu, ktorá jej bola doprianá. Snažila sa vyčistiť si myseľ. Inštinkt ju priviedol až k menšiemu jazierku, ktoré sa rozprestieralo v hlbokom údolí lesa. Obklopená stromami sa posadila na breh a dívala sa na čistú, priezračnú vodu, ktorú sčerila malá rybka. Vyskočila do vzduchu a znovu dopadla pod hladinu. Na mieste dopadu sa tvorili kruhy, ktoré o pár chvíľ neskôr zmizli a po stope rybky nebolo chýru ani slychu.

Na dievča pomaly doľahol útlm. So zívnutím sa uložila do vysokej trávy a ruky si založila pod hlavou. „Nič sa nestane, ak si na chvíľku zdriemnem," mrmlala sama pre seba, akoby potrebovala povolenie. Jemný vetrík, ktorý bol miestami mrazivý sa preháňa pri jazierku a šuchoril vlasy Tanah.

Nemôžeš sa večne skrývať. Ozvalo sa odkiaľsi.

Pehaté dievča to už ani neprekvapilo, a tak bez otvorenia čo i jedného oka pomaly povedala: „Budem sa skrývať až do doby, než zistím, na čom som. Do doby než zistím, kto som. Nemám dôvod bojovať ak neviem prečo by som mala a proti čomu stojím." Jej argumenty boli rozhodne múdre.

Stvorenie si to však nemyslelo. Hlúpe dievča.

„Nuž, tak som hlúpa. O problém menej," lenivo odpovedala. Mykla plecami. Nemala náladu sa naťahovať s niekym, kto jej mal v pláne tĺcť kaleráby do hlavy. Až do minulého poobedia, než 'nečakane' odišla jej slúžka, nemala ani poňatia, čo za špinavé hry sa dejú v ich zámku. Keď tak nad tým premýšľala, už dlhú dobu Temný Pán nepotreboval jej služby. Nevidel ju, nevyhľadával ju. Už si ani pomaly nespomínala, ako vyzeral. Samozrejme, jeho úlisný pohľad sa nedal zabudnúť. Pri tej spomienke ju striaslo. Po tele jej prebehli zimomriavky a na rukách jej vstali chĺpky dupkom. Pošúchala si ich, aby sa zahriala.

Snová ríša bola naozaj zaujímavým miestom. Tanah sa podarilo zaspať. Jej telo sa síce nachádzalo na malej čistinke pri jazierku, no jej myseľ sa vznášala niekde inde.

Slnko zapadlo. Utekala po skalách. Topánky sa jej šmýkali pod každým skokom. Snažila sa utiecť pred stvorením, ktoré bolo dvakrát väčšie ako ona. Mohutnejšie, silnejšie, vyššie, strašlivejšie. Zviera pripomínalo vlka, bežiaceho na zadných nohách. Prehnutý chrbát sa pri skokoch praskavo ozýval. Ostrými pazúrmi si razil cestu. Dva páry očí na hlave mu umožňovali vidieť rovnako dobre v tme i vo dne. Zápach, ktorý sa rinul z jeho papule pripomínal niekoľko dní starú mŕtvolu. Tanah nemala proti nemu ani najmenšiu šancu. Podarilo sa jej zasiahnuť ho niekoľkými šípmi, no stvorenie akoby si to ani nevšimlo. Šípy, ktoré mu aj trčali z tela si vytrhol a odhodil.

„Nemáš kam utiecť," hrozivo sa ozvalo z jeho hrdla. Hlas, ktorý nepatril ani zvieraťu ani človeku sa jej zahryzol do pokožky a ešte niekoľko sekúnd po tom cítila ako jeho slová po nej slizko liezli. Konečne sa dostala k rieke. Stačilo jej preskočiť ju a dostala by sa za bariéru, ktorá by ju ochránila. Zviera sa však nenechalo prechytračiť. Les poznalo lepšie ako samotné dievča. Presne vedelo, kam mierila. Odrazilo sa od zeme a skočilo tesne pred ňu.

Tanah nemala šancu ubrzdiť to, a tak narazila tvárou do hrude odporne páchnuceho vlka. „Nejaké posledné slová?" Sliny mu tiekli z papule, padali v hustých kalužiach na zem.

„Naser si." Natiahla sa po šípe, no bolo neskoro. Tvor ju chytil svojou obrovskou tlapou okolo krku a zdvihol do vzduchu.

V tom momente sa Tanah prebudila. Lapala dych, akoby naozaj utekala. Rýchle sa posadila a rukou si siahla po hrdle. Prekvapilo ju však, keď na prstoch ucítila horúcu, lepkavú hmotu. Zadívala sa na prsty a keď si všimla, že jej krk krváca, okamžite vyskočila na nohy a obzerala sa okolo seba. „Bol to len sen, bol to len sen," stále si opakovala dokola. Rýchle sa obula, pozbierala si svoje veci a rozhodla sa odísť. Slnko začalo zapadať a ak jej sen bol predzvesťou budúcnosti, chcela sa mu vyhnúť. Teraz už vedela, čo musí spraviť. Dokázala sa rozhodnúť.

Utekala rýchle naspäť do hradu aby sa umyla a prezliekla.

*** 

Aspoň takto by som Vám chcela popriať pekného valentína. Ja teraz konečne utekám pozrieť si To All the Boys: Always and Forever ^^