Ľadový Eden [SK]

49. Strieborný prísľub

Z pohľadu Lucasa.

Kovová chuť červenej farby mi rezonovala v krku ešte hodnú chvíľu.

Vedel som, čo predstavujú spojenectvá s mŕtvymi, no nikdy som si nedovolil myslieť na moment, ako bude zapečatenie zmluvy. Bolo to niečo nepredstaviteľne nechutné a zvrátené, avšak viac ako nutné. Bol som predsa živý. Dýchal som. Dýchali sme rovnaký kyslík a aj navzdory tomu sme neboli skoro v ničom podobní.

Metalová chuť mi nebola neznáma, no nikdy som jej nedovolil skĺznuť mi krkom dole tak, ako to potrebovali naši spojenci v plášti temnoty.

,,Lucas, mali by sme sa porozprávať," vytrhol ma ženský hlas z premýšľania. 

Až príliš dlho som si prechádzal jazykom po zuboch, pretože som mal neprestajnú pachuť vrytú v ďasnách.

Jemný hlások patril Care.

Krásna, múdra, silná a tak mladá. 

Najprv som nechápal, prečo ju otec chcel v rade, no akonáhle otvorila ústa všetko som pochopil. Bola ako chodiaca encyklopédia dejín, zvykov a pravidiel. A aj napriek tomu mala vlastné názory, ktoré sa nejakým spôsobom zhodovali s tými mojimi.

Jej lojálnosť voči môjmu otcovi som jej nikdy nezazlieval. Svoju inteligenciu si strážila a keď bolo treba, vždy s ňou prekvapila. A nečudoval som sa, pretože okrem toho, čo mala v hlave sa mohla pýšiť aj priezviskom, ktoré jej dodávalo na úcte.

Avalon.

Po matke zdedila krásu, po otcovi silu a všetko ostatné si vybojovala sama. Tým bojom sa prikláňam ku všetkým knihám, ktoré prečítala. Ku všetkým prednáškam a debatám, do ktorých sa zapájala. A v neposlednom rade ku všetkým napovedám, ktoré nadobudla pri počúvaní starších.

A navzdory všetkému, ma fascinovalo ako mala všetko dokonalo naplánované a rozvrhnuté. Akoby jej deň mal viac ako len dvadsaťštyri hodín. 

Nebola o moc staršia odo mňa, avšak vždy keď vošla do miestnosti upútala nie jedného z nás. Akoby s ňou do miestnosti vkročila úcta a vznešenosť.

A i keď časy kráľov a princov sú za nami, jej rod to mal azda vpísané v krvi.

Dlhé hnedé vlasy, tmavé oči z ktorých nevieš vyčítať skoro nič a prísny pohľad. A aj napriek tomu mala v sebe viac ľudskosti ako my všetci dohromady.

Jej otec bol pobočník toho môjho. V podstate som sledoval ako vyrastá jej otec a neskôr ona. Bolo to zvláštne, a tak som jej to závidel. Zatiaľ, čo ona vyrastala a učila sa, ja som ju sledoval jedným kútikom oka s pohárom v ruke a preklínal každý deň.

Závidel som jej starnutie. 

Mal som ju nenávidieť pretože mala všetko, čo som chcel. Otca, ktorý ju miluje a matku, ktorá by pre ňu umrela. Mala smrteľnosť a nosila ju s hrdosťou. Mal som ju nenávidieť, pretože to bola ona s kým ma otec neustále porovnával.

A ja som sa cítil zle pár rokov, pretože nikto nemá rád keď je s niekým porovnávaný. A keď je ten niekto žena, bolí to mužské ego ešte viac.

Ale nevedel som to. 

Nevedel som nenávidieť ju a ani nikoho iného. Vedel som nenávidieť iba môjho otca a časom seba.

A keď jej rodičia umreli bola jediná, komu právom patrilo kreslo v rade. A postarala sa o to, aby jej priezvisko nebolo to jediné, čím si ho zaslúžila.

Tak sa stala prvou a najmladšou ženou v rade plnej mužov, ktorí si ju doberali a neverili jej v ničom. Okrem môjho otca, ten z nepochopiteľných dôvodov uznával všetko, čo povedala. Neskôr som pochopil, že s ňou súhlasí iba preto, že názory z jej úst len preberala od môjho otca.