Ľadový Eden [SK]

25. Tanec so psom

Nikdy som moc nerozmýšľala nad tým, ako sa skončí môj život. Či budem umierať sama v kresle, alebo obklopená vnúčatami. Nepredstavovala som si svoj život nijak inak ako každý iný smrteľník.

Narodíme sa, odžijeme, umrieme.

Počas toho kolobehu sa budeme smiať, plakať, kričať a oslavovať. Užívať si každý deň akoby bol posledný a niekedy sa zastavíme a obzrieme sa späť, ako ďaleko sme už prišli. Zamilovali by sme sa a spoznali pocit zlomeného srdca. Kúpili by sme si auto, vybavili hypotéku a mali deti s niekým, koho si vezmeme. A možno by sme sa rozviedli a deti by sme si striedali.

Pili s priateľmi po večeroch víno a smiali sa pri pohľadoch na staré fotky. Plakali by sme, keď sa nám narodí prvé vnúča alebo by sme zaspávali v posteli vedľa niekoho, koho nemilujeme.

A nakoniec by sme si uvedomili, že život je tak krehký, že sme odkázaní byť slonmi v porceláne a čakať na to, kým príde súdny deň. A možno predsa len nájdeme niekoho s kým zostarneme a nemusíme mať deti, pretože by sme boli otrávení nárokmi spoločnosti.

Nikdy som sa neutápala v myšlienkach aká bude večnosť, pretože môj život mal koniec.

Realita sa ale zmenila a ja sa musím naučiť žiť s pocitom, že som nesmrteľná. Že ma nezabije choroba, chrípka ani guľka vystrelená zbraňou.

Každý deň som sa chcela vrátiť z práce domov. Mala by som malý byt v New Yourku a po večeroch by som chodila von s priateľmi, ktorých som si našla počas vysokej. Tancovali by sme a smiali sa ako malé deti, pretože by sme žili s pocitom, že jedného dňa to budú iba spomienky. Utišovala by som priateľku, s ktorou sa rozišiel priateľ a ona by na oplátku pomáhala mne s prípravou na rande.

A neskôr keď z toho konečne vyrastiem by som si našla partnera na život, s ktorým by som mala rodinu. Dom, hypotéku a auto. A občas by sme sa pohádali a hodili po sebe tanier. A neskôr na to zabudli a udobrili sa. Chodili by sme na dovolenky a učili naše deti plávať.

Utešovali by sme ich, keby si rozbili koleno a museli s nimi ísť do nemocnice keby si zlomili ruku. Plakali by sme keď ich budeme odprevádzať do školy a oni nás pustia za ruku, pretože sa už nebudú báť. A neskôr by sa odsťahovali na vysokú do iného mesta a ostali by sme sami. Išli by sme im na svadbu a oni nám na pohreb.

,,Dýcha," začula som tichý hlások. Známy ženský hlások.

Mala som zavreté oči. Neviem prečo, nechcela som ich otvoriť. Bránil mi v tom strach. Ale čoho som sa vlastne bála? Ak by som ich otvorila, mohla som vidieť niečo, čo by ma vydesilo.

,,Pusti ma k nej."

To bolo hneď druhé, čo som počula. Takže sú dvaja. V tom som pocítila mierne nadvihnutie môjho tela. Bolo to ale krátke. Takže aj svoje telo cítim. Niekto mi chytil ruku. Jeho alebo jej ruky boli neskutočne studené. Alebo boli studené moje? To si nie som istá.

Jedno ale viem.

Nech už mi tú ruku nikdy nepustí, pretože z nej cítim niečo neopísateľné. Po pár minútach strávených v mojej mysli, som už nič nepočula. Iba nádych a výdych. Môj a ešte niekoho.

Všetku energiu som teraz preniesla do toho, aby sa mi podarilo otvoriť oči. Chcela som vidieť, kto mi spôsobuje tú neskutočnú vnútornú radosť a rozkoš zároveň. Neviem opísať pocit, ktorý som prežívala. Cítila som sa šťastná. Po dlhej dobe. Psychicky a fyzicky šťastná. Slabá, ale spokojná.

Moje viečka sa v tom začali zdvíhať. Uvidela som prvé malé bodky prachu dopadajúce na moje líca. V tom som zaostrila a uvidela čiernu prikrývku a moju ruku na nej. Bola som unavená. Cítila som to, už len pri pohľade na moju ruku, ktorú som sa snažila zdvihnúť a nešlo to.