Ľadový Eden [SK]

8. Pravá tvár, ľavá chuť

Bola som na lúke. Mala som oblečené biele volánové šaty, ktoré padali až na zem. Vlasy mi viali vo vetre. Všetko to pôsobilo ako sen. Alebo ako pocit, ktorý som chcela prežívať stále dookola. Obzerala som sa okolo seba. 

Videla som lúky, ktoré sa tiahli až za horizont. Lúka bola posiata rôznymi kvetmi. Takými, aké som nikdy nevidela. Ako rajská záhrada, pretože ak by som si mala predstaviť raj, vyzeral by presne takto. 

Kráčala som lúkou. Bola som bosá, ale nevadilo mi to. Prišlo mi to tak prirodzené. A tráva bola mäkká, akoby ani nebola skutočná. V diaľke som spozorovala osobu. Zjavila sa tam z ničoho nič. 

Bola to žena, usúdila som vďaka jej dlhým, hnedým, kučeravým vlasom, ktoré jej rovnako ako mne viali vo vetre. Kráčala som jej smerom a ona sa ani nepohla. Natiahla som ruku a dotkla sa jej ramena. 

Tá žena sa po sekunde otočila a ja som jej konečne videla do tváre. No, to čo som uvidela ma prekvapilo. Až priveľmi. Bola som to ja. Tá žena som bola ja. 

Boli sme rovnaké, až na jednu podstatnú vec. Ona bola smrteľník. Počula som ako jej bije srdce.

,,Vanesa! Vanesa!" ozvalo sa za mnou. Otočila som sa no v tom som zacítila jemné šteklenie po celom tele. A v momente kedy to prestalo som pred sebou uvidela mňa ako bežím. Moje druhé ja, tá smrteľníčka cezo mňa prebehla. Ako by som bola duch. Utekala za hlasom. 

Rozhodla som sa opakovať po nej a bežala som rovnakým smerom ako ona. Po pár minútach sa pred nami objavil obrovský dom. Vyzeral staro, no nebol nijako poškodený. 

Pred domom stála mne veľmi známa osoba. Osoba z môjho sna. Osoba, ktorá mi teraz pomáha a osoba, s ktorou som zapálila môj dom a spomienky v ňom. Bol to Alex. 

Na tvári mal neodolateľný úsmev a pozeral sa na moje smrteľné dvojča. Ona k nemu pribehla a hodila sa mu do náručia. 

Moje obočie sa však pokrútilo do neurčitého tvaru. Bola som zarazená. Stála som vedľa nich a počula biť srdcia. Nie jedno, ale dve. Alexovi bilo srdce. Bol smrteľník a objímal mňa. Teda nie mňa, ale moje smrteľné ja.

,,Vieš že nemáš chodiť tak ďaleko," povedal Alex a pustil moje dvojča na zem.

,,Prepáč, je jar. Milujem jar a všetko je také rozkvitnuté, nemôžem tomu odolať," povedala a zatvárila sa nevinne, ,,akoby si príroda pýtala moju prítomnosť."

,,Dobre, ale musíš si niekoho vždy zobrať so sebou," poznamenal a pobozkal ju. Bolo to zvláštne. Ten bozk som akoby pociťovala zároveň s ňou. Prešla som si prstami po perách a letmo sa usmiala. 

Toto bola Vanesa akou som mala byť. Bola ako moja matka, bola čarodejnica. Cítila som všetko, čo cítila ona. Bola prepojená s každým kúskom zeme. 

Z pohľadu Alexa.

Neveril som vlastným očiam. Nechcel som veriť tomu, že práve pomáham dievčaťu, ktoré mám chrániť, podpáli dom. 

Všetky jej spomienky, oblečenie, fotky. No videl som jej na očiach, že je pevne rozhodnutá. Nechcel som jej prekážať. Bolo to jej rozhodnutie. A vlastne bude aj dobre, že sa presťahuje ku mne. Bude v bezpečí pred Frederikom, nebude ju tam môcť nikto nájsť a nikto jej neublíži.

 Pomáhal som jej tak, ako som sa zaviazal jej matke urobiť to. Vybíjala si na dome a aj na mne všetky pocity, ktoré sa v nej zhromaždili za ten čas, čo sa stala tým, kým nikdy byť nechcela.

 Chápal som to, bolo to viac ako prirodzené. Bude trvať ešte nejaký čas kým si zvykne na to, že bude musieť zvádzať tieto boje vo svojej hlave pred každým rozhodnutím, ktoré ju čaká.