Ľadový Eden [SK]

33. Utopím sa, len mi to dovoľ

Z pohľadu Lucasa.

Bola tak krásna, ako o nej každý hovoril. Ale nebál som sa jej. Nevzbudzovala vo mne strach, možno len rešpekt. Bola krehká, sklenená. Bál som sa, že jej ublížim len tým, že sa na ňu pozriem.

Všetky povery o tom aká nebojácna, odvážna a dravá bola, som zmietol zo stola. Bála sa. Bála sa, že umrie. Tak ako moc bojovala s tým, že je nesmrteľná si teraz nevedela predstaviť aký pocit by to bol, keby jej nesmrteľnosť niekto vezme. Užívala si slobodu, ktorá jej bola ponúkaná, krásu, ktorú si zaslúžila a pach smrti, ktorý za sebou niesla.

Ešte si úplne neuvedomovala aká je nesmrteľnosť prázdna. Je v nej neistota a pritom je to jediná vec, ktorou si môže byť istá. Bola si istá, že jej nikto nemôže ublížiť, ale bála sa keď vedela, že som jediný kto ju môže vyliečiť.

A rovnako ako v nepokoji bola ona na mieste, ktoré malo byť jej posteľou smrti, som ja v nepokoji niekoľko rokov. Ona si myslí, že jej pomáham, pretože má oči zatemnené láskou k smrti. Ja mám oči zatemnené túžbou po ukončení tohto kolotoča, do ktorého sa ona zamotala tiež.

,,Kde si bol?" opýtal sa ma hlas môjho otca.

Ako môžem ísť proti vlastným, ktorí sú hrdí na to, ako mocní sú?

Pýšia sa tým, že ich nezabije ruka v hrudi, ktorá im trhá srdce ani železný kolík. Nezabije ich slnko a neovláda ich srdce. Ako vymažete zo srdca niekomu túžbu po moci, ktorá ho ovládla ako bábku? Manipuluje s vami akoby ste mali končatiny zviazané a imaginárny človek menom Moc vás ovláda. Ťahá za nitky a vy tancujete v rytme sily, ktorú vám to dodáva.

Nikdy som nebol ako otec a nikdy som nebol ako ostatok našej rodiny. Nebol som Alfa, ktorým som sa mal stať a nechcel som pokračovať v zachovaní nášho rodu, pretože som nebol otrokom nikoho. Iba vlastnej nesmrteľnosti. Slúžil som jej a ona ma zbavovala zdravého rozumu. Na ruky sa mi snažila navliecť nitky, za ktoré by mohla ťahať a ja by som tancoval tak, ako môj otec.

,,Na hranici," odpovedal som a pohľadom blúdil po zasnežených lesoch.

Stál som na balkóne najvyššieho poschodia budovy, ktorá mala byť mojim domovom. Mal som ju tak volať a mala mi tak slúžiť. No jediným sluhom, som bola ja. Otročil som pre svorku, ktorá sa považovala za moju rodinu.

,,Rodina by si nemala klamať," precedil pomedzi zuby otec. Bol prísny. Musel byť. Vzbudzoval rešpekt a bol hrdý, ak sa ho niekto bál. Nezazlieval som mu to. Z očí sa mu už dávno vytratila neha. Pohltila ho moc. Topil sa v nej a už dávno prestal bojovať. Páčilo sa mu aký bol.

,,Nie som vaša rodina," povedal som a odpil si z whiskey, ktorú som držal v ruke. Tá opantala mňa. Topil som sa v nej tak, ako sa otec topil v moci. Vyštípala mi krk a dostala sa až do môjho vnútra po cestách, ktoré jej boli známe. Pomáhala mi. Nebol som agresívny. Nebol som taký, akého ma chcel otec.

,,Vychoval som z teba človeka, ktorý si musí ctiť rodinu," povedal a pristúpil bližšie, ,,ale ako vidím, ty si hľadáš rodinu medzi mŕtvymi," precedil a videl som ako zatína sánky.

Vedel, kde som bol. Nebránil som sa pravde. Pred mojim otcom sa nedá nič zakryť. Smrdel som mu ako smrť a zrada.

,,Ja možno smrdím ako smrť," odsekol som a dopil pohár whiskey, ,,ale ty smrdíš ako zlo."

Nebol som syn akého chcel. Nikdy som ním nebol a nemal v pláne byť. Boli sme nesmrteľní. Všetko bolo zanedbateľné. Naše hádky trvali krátko, boli povrchné a pravidelné. Bojoval som s tým, kým som sa stal. Každý deň sa mi do srdca lial hnev a pumpoval mi ho do celého tela. Bol som predurčený k nenávisti niečoho, čo je mŕtve. A niekedy som jej dovolil predrať sa. Ale nikdy ma nepohltila tak moc ako môjho otca.