Play Me

25.kapitola

Cítila som sa trápne. Nie preto, že som sa bez rozmyslu hodila do náručia chalanovi, ktorý ma nemal rád a pokladal môj život za obrovskú nudu, ale skôr z toho dôvodu, že ma neobjímal späť. Zvierala som ho okolo krku, ruky sa mi triasli a moje slzy vytvárali na leme jeho trička mokrú škvrnu. Navyše som sa otriasala v hlasných vzlykoch, ktoré som nedokázala zastaviť.

Keď mi konečne došlo ako detinsky som sa zachovala, chcela som sa, čo najrýchlejšie odtiahnuť, ospravedlniť a stratiť sa mu z očí. Vtedy ma však Seth prekvapil tým, že dvihol ruky a obmotal mi svoje mocné paže okolo ramien. Do nosa ma okamžite udrela jeho znamenitá, korenistá vôňa a zmes cigariet s mentolovými cukríkmi. Z pier mi unikol ďalší vzlyk a jedna z jeho rúk opatrne skĺzla dole mojim chrbtom.

Chvela som sa, srdce mi bilo ako o život a v hrudi sa mi rozlievalo zvláštne teplo. Trvalo to pár minút, pár stoviek sĺz, pár jeho pohladení, kým sa mi znova podarilo popadnúť dych a konečne sa upokojiť, natoľko, aby som len ticho spočívala v jeho náručí. Bolo to zvláštne, netypické, neočakávané. Akoby som sa odrazu nachádzala v inej realite, kde bolo úplne normálne, keď potetovaný chlapec objímal dievča, ktoré k nemu nepatrilo ani len vláskom na hlave.

Tichú chvíľku prerušili až jeho slová, ktoré mu vychádzali spomedzi pier sprevádzané netradičným chrapčaním. „Čo má znamenať toto dramatické vystúpenie, princezná?"

Premohla som tupú bolesť, ktorá ma po jeho otázke udrela a roztrasene som potiahla nosom. „Pre... prepáč," mrmlala som a aj napriek tomu ako veľmi mi bolo príjemné jeho objatie, som sa odtiahla. „Ja... nechcela som, bože, ja..."

Seth si prešiel prstami pomedzi pramene rozhádzaných vlasov a na tvári sa mu usadil zvláštny výraz, akoby odrazu netušil kam položiť ruky, alebo ako sa správať. „To je v poria..."

Skočila som mu do reči ešte prv než by tu dobre nacvičenú frázu dopovedal, nič totiž nebolo v poriadku, aspoň v mojom živote rozhodne nie. „Nie je," šepla som.

Chvíľku som sledovala ako sa jeho zmätený výraz pomaly menil na zaujatý, napokon sa mu zalesklo v očiach a nečakane urobil nepatrný krok mojim smerom. Zotrvala som na svojom mieste, nehybne, s dychom zaseknutým v krku a pohľadom upretým na neho. Niečo vo mne zúfalo kričalo, aby som sebou trhla, aby som odišla, ale moje nohy ostávali pevne na tom istom mieste. Seth dvihol ruku do vzduchu, opatrne sa natiahol k mojej tvári a ľadovými prstami mi zasunul neposlušný prameň vlasov za ucho. Zrejme si neuvedomoval, čo robil, pretože krčil obočie a odrazu sa tváril neprítomne.

„Čo sa stalo?" opýtal sa chrapľavo a prstami ľahko, pomaly skĺzol dole mojou tvárou až k brade. To už som nedýchala vôbec. Akoby sa ocitol v tranze, v stave, kedy si nebol istý tým, čo robil, pretože inak som si to vysvetliť nedokázala.

Potiahla som nosom, tvár skrčila do uplakanej grimasy a pri spomienke na predchádzajúci rozhovor mi z oka vypadla ďalšia slza. Bolo by to tak jednoduché všetko povedať, všetko zo seba dostať jedným dychom, bez zbytočných zastávok, bez zbytočných tajomstiev. Každý jeden detail, každú jednu bolestivú spomienku. Skrátka všetko. Videla som mu na tvári záujem, bola som si istá, že by ma vypočul, že by ma nesúdil, avšak nedokázala som zo seba dostať ani jedno slovo. Nedokázala som nič, len upriamovať všetku svoju pozornosť na jeho palce, ktorými zotieral slzy voľne padajúce dole mojou tvárou.

Po pár sekundách ticha, Seth zrejme usúdil, že som sa nechystala nič povedať a to ho zrejme prebralo aj zo zaujatého stavu, pretože náhle odstúpil, pokrútil hlavou a oči sklopil k zemi. Rýchlo som si rukou pozotierala slzy z líc, popadla som po dychu a voľný sveter si potiahla bližšie k hrudi, pretože mi odrazu bola priveľká zima. Keď Seth znova dvihol hlavu v pohľade sa mu neodrážali žiadne emócie, akoby to pred tým ani nebol on. „Poď, vezmem ťa domov, princezná."

Nasledovala som ho, dovolila som mu, aby ma odviezol späť do bytu, aj keď som si bola celkom istá, že pre mňa žiaden domov neexistuje.

~

Profesorka naozaj v utorok ráno potvrdila Sethove slová o pondelkovom, veľmi dôležitom teste. Takže mal pravdu, ale to som mu nemohla povedať, pretože sa v to ráno na hodine neukázal. Po zvyšok týždňa ma neotravoval ani s doučovaním, ani svojimi návštevami, ani správami, až do štvrtkového večera, kedy mi cez Abby oznámil, že bude na mňa čakať piatok po škole.

Len tak.

„A čo ak jednoducho nechcem ísť?" zamrmlala som z postele zatiaľ, čo Abby behala po mojej izbe s tmavými vlasmi vo chvoste a v rozťahanom tričku, ktoré jej siahalo do polovice stehien.

Po mojej otázke zamrzla uprostred pohybu, otočila sa mojim smerom a obočie jej pritom vyletelo dohora. „Samozrejme, že chceš ísť, taká príležitosť sa jednoducho neodmieta, zlatíčko."

Ofučane som spojila pery a ruky si prekrížila na prsiach. „Tak prečo nejdeš aj ty, keď je to taká skvelá príležitosť, ktorá sa neodmieta?"

Odpoveď na svoju otázku som už dávno poznala, ale aj tak som sa to musela opýtať ešte raz. Abby zo seba vydolovala ťažký povzdych a vrátila sa späť k svojmu pochodovaniu. „Vieš, že pracujem, ale keby som mohla, neváhala by som ani sekundu. Nie preto, že stráviš celý víkend v prítomnosti skvelých ľudí, ale sakra tie vymoženosti. Jedlo, teda kopec jedla, voľnosť a najmä tá atmosféra, ktorá ťa bude všade sprevádzať."

Nič z toho som si nedokázala predstaviť. Až na jedlo. Tomu by som nikdy nedokázala odolať.

„Zabudla si dodať bláznivé fanúšičky s nulovou kapacitou mozgu, ktoré sa budú na nich lepiť pri každej príležitosti, ktorá sa im naskytne," dodala som vážne a pri spomienkach na podobné situácie v ktorých som sa už so spomínanými fanúšičkami ocitla, ma nevedomky striaslo.

„Nespomínaj to," zavrčala Abby odrazu a na väčšinou vysmiatej tvári sa jej usadil nahnevaný výraz. „Dávam ti všetko svoje požehnanie, aby si ich držala, čo najďalej a to najmä od Drewa. Ten chlapec má totiž príliš dobré srdce, aby ich dokázal nejako od seba poslať preč a keďže to väčšinou robievam ja, teraz všetka moja zodpovednosť padá na teba."

Musela som sa zatváriť nadmieru prekvapene, pretože Abbynou tvárou preletel úsmev, ktorý sa zmenil na ľahký smiech. „Preboha, mala si sa vidieť. Samozrejme, že nič také po tebe nežiadam, len..." spojila pery, vydýchla a už pokojnejšie pokračovala. „Neznášam ich, dobre? A neznášam, že na seba preberajú všetku pozornosť. Ja chápem, že sú chalani populárnejší než pred rokmi, ale dopekla som ich kamarátka!"

Ešte skôr než by som si to stihla premyslieť, som zamrnčala tiché, no predsa počuteľné. „Fajn."

Abby sa rázom rozžiarila, pery jej preťal široký úsmev a následne obrátila svoju pozornosť späť k môjmu šatníku z ktorého už márne dve hodiny vyberala vhodné oblečenie na čas, ktorý strávim s rockovými hviezdami.

„Milujem tvoj šatník, milujem tieto drahé, značkové handry, ale nič z toho sa nedá použiť. Kvietky, pastelové farby a Gucci kabelky nie sú najvhodnejším oblečením do tej divočiny, ktorá ťa čaká. Takže to všetko nechaj na mňa, na môj šatník a uvidíš, že to nakoniec bude dokonalé," povedala s náznakom spevavého tónu a úsmev na jej perách sa stále rozširoval o niečo viac.

Nebola som si istá, či som konala správne, avšak tá predstava, že to mohli byť moje posledné dni voľnosti, ma nútila mlčať a využívať každú príležitosť, ktorá sa mi naskytla.

Aj keď to boli tri dni strávené v prítomnosti Setha Collinsa a jeho rockovej skupiny.

~

Snáď sa vám to aspoň trocha páčilo ! :)