Play Me

18.kapitola

„Vedel si, že morské koníky si nachádzajú lásku na celý život a keď si ju už nájdu, pri cestovaní morom sa spolu držia za chvostíky?" opýtala som sa a oči sa mi so záujmom rozšírili. „No nie je to milé?"

Seth zo seba vydoloval hlasný povzdych, ktorým dostačujúco naznačoval ako veľmi ho moje fakty iritujú a ledabolo mykol plecom. „Nevedel, nechcel vedieť a nezaujíma ma to."

Našpúlila som pery a tvrdohlavo zamrzla uprostred pohybu. „Mňa zas nezaujíma, že teba to nezaujíma."

Ticho prázdnej chodby nasledoval ďalší z jeho teatrálnych povzdychov. „Za celú cestu autom, ktorá mimochodom trvala len krátkych desať minút som sa dozvedel, že kozy majú prízvuk, motýle jedia nohami, vydry sa pri spánku držia za ruky, kravy majú najlepšie kamošky, ustrice dokážu meniť pohlavie a kuriatka komunikujú so sliepkou ešte vo vajci cez nejakú systémovú blanu. Takže nie, nejaká doživotná láska dvoch morských koníkov ma vážne nezaujíma."

Prečistila som si hrdlo a nevinne naklonila hlavu. „Vlastne kozy majú viac prízvukov, motýle nohami len ochutnávajú, vydry sa držia za labky, aby sa nestratili a kuriatka komunikujú so sliepkou cez systém zvukových signálov."

Chcela som dodať ďalší zaujímavý fakt, ale Sethov nechápavý výraz s nadvihnutým obočím ma donútil prudko zatvoriť ústa, zaryto mlčať a vytrvalo mu opätovať nástojčivý pohľad. Možno som bola oveľa viac pripitá ako som si zrejme celý čas naivne domýšľala.

Stáli sme na mieste a bez pohybu tak dlho, že sa svetlá v chodbe automaticky vypli a ja som preľaknuto mávla rukou, čo donútilo senzor pohybu znova ich zapnúť. To už som, ale sama sebe nemohla pomôcť a z pier mi unikla ďalšia otázka. „A vedel si, že korytnačky vedia dýchať aj zadkom?"

Čakala som, že sa Seth nahnevane otočí a čo najrýchlejšie odkráča preč, aby ma už ďalej nemusel počúvať, ale on urobil niečo, čo ma pripravilo o všetky slová. Zasmial sa. Hlasno. Tak, že pootvoril pery a mne vystavil na obdiv rad svojich dokonalých zubov. „Fajn, priznávam tento sa ti podaril."

Niečo vo mne ma príjemne zahrialo. Rozosmiala som ho. Môj trápny živočíšny fakt ho rozosmial!

„Takže toto ty robíš vo svojom voľnom čase, princezná?" opýtal sa ma nezaujato, kývajúc rukou, aby som sa znova dala do pohybu. Cesta autom bola naozaj krátka a čím bližšie sme boli k dverám bytu, tým horšie som sa cítila. Nie telesne. Skôr psychicky. Akoby zo mňa pomaly vyprchával všetok alkohol a s ním sa vytrácala aj dobrá nálada.

Seth zrejme túžil využiť situáciu v ktorej sa nachádzala moja hlava a žiadna časť mňa mu v tom netúžila zabrániť. Teda pokiaľ chcel využiť, len informácie, nič iné som mu ponúkať nechcela. „Čo?" spýtala som sa hlúpo, neistá si tým ako presne chápať jeho otázku.

„Všetky tieto fakty," zahuhlal.

Moja opitosť ma nútila otvárať ústa, i keď to samotný mozog zakazoval. „Keď ešte sestra chodila na strednú hrali sme spolu takú hru," myseľ zaplávala presne tam kam som nechcela, k spomienkam. Celý čas som sa snažila nemyslieť, no nakoniec som robila presne to. Spomínala som. „Pretekali sme sa v tom, ktorá z nás vie toho viac. Každý deň sme si predom pripravili fakty a... a skrátka mi to ostalo."

Megan bola vždy o krok vpredu, vždy múdrejšia, vždy vedela viac. Nikdy mi to, ale nijak neprekážalo. Jednoducho medzi nami nebola žiadna súrodenecká rivalita, aj napriek značnému vekovému rozdielu. Skrátka sme si rozumeli.

„Bože," Sethov chrapľavý hlas ma vytrhol zo zamyslenia. „Tvoj život je ešte nudnejší než som si pôvodne myslel, šprtka."

Chcela som mu odvrknúť, aby ma už nikdy nevolal šprtkou, ale to už sme stáli priamo pred dverami môjho bytu a všetky pôvodne slová mi vyfučali z hlavy. „Dobre," nadýchla som sa. „Ďakujem a dobrú noc."

Bolo to rýchle a premyslené, pretože presne tak som sa v tej chvíli cítila. Ibaže Seth nezdieľal tú istú potrebu úniku ako ja. „Ale, ale," pomaly pokrútil hlavou zo strany na stranu. „To ma ani nepozveš dnu?"

Pohol sa dopredu mojím smerom a to celkom stačilo na to, aby som sa ocitla chrbtom k dverám, ktorých chladná konštrukcia mi spôsobila zimomriavky. „Obetoval som dobrú party a ešte lepšiu spoločnosť, aby som ťa dostal domov a ty mi poďakuješ, len slovami? To je dosť málo, nemyslíš?"

Vyschlo mi v krku a srdce sa pod materiálom svetra divoko roztĺklo. „Čo... čo... čože?"

Môj chabý pokus o otázku vylákal na jeho tvár široký úsmev nasledovaný krátkym smiechom. „Len sa ti snažím povedať, že tam odkiaľ som ja ďakujeme iným spôsobom."

Priblížil sa tvárou až nebezpečne blízko tej mojej. Pomaly. Premyslene. Dramaticky. S pohľadom celý čas upretým priamo na moje pery, akoby sa dožadoval ich pozornosti. Neúmyselne som sa zachvela a aj moje oči zablúdili k jeho ústam na ktorých svietil typicky polovičatý úsmev. „A... ako?"

Hovoril za mňa alkohol, ale všetko ostatné som bola ja. Tlkot srdca. Roztrasené ruky. Pohľad upretý na pery. Ja. Ja. Iba ja a Sethov vplyv.

Myslela som si, že prekoná tú nebadateľnú vzdialenosť medzi našimi tvárami, vloží mi ruku do vlasov a so zavrčaním spojí naše pery, akoby to urobil hrdina romantickej knihy, ale Seth sa naklonil bližšie, pootočil hlavu a namiesto pier som jeho ľadové pery pocítila pri uchu. „Jedlom, Ellie. Tam odkiaľ som ja sa ďakuje jedlom. A momentálne som hrozne hladný."

Srdce sa mi zastavilo uprostred búrlivého búšenia a z pootvorených pier som vypustila krátky výdych, pričom sa mi rozochvela hruď. „Aj ja," vychrlila som zo seba konečne sa preberajúc z tranzu v ktorom som sa pôvodne nachádzala. Rýchlo som s malej kabelky vylovila kľúče, roztrasene ich vsunula do zámku a s potočením kľučky nás oboch vpustila dnu.

Byt bol ponorený do hlbokej tmy, takže som usúdila, že Abby ostala pravdepodobne s Drewom. Čo znamenalo, že sme boli so Sethom sami. V prázdnom byte. Sami. Len ja a on. Len my. Už len to pomyslenie ma znova pripravovalo o rozum. Alkohol na mňa nemal dobrý vtip.

„Sa... sadni si, ja ti zatiaľ. Zatiaľ ti niečo nájdem v kuchyni," vykoktala som a jeden kútik sa mi nadvihol v silenom úsmeve.

Seth s neskrývaným úškrnom prikývol a ladnými krokmi sa vybral smerom do obývačky, kde sa pohodlne usadil na moje obľúbené miesto. Ja som si zatiaľ vyzula topánky, ticho zanadávala a prosila svoj vlastný rozum, aby sa konečne spamätal. Nepomáhalo. Samozrejme, že to nepomáhalo. V žilách mi ešte stále koloval alkohol a všetky rozhodnutia boli úplne iracionálne.

Takže som cestou do kuchyne upriamila svoju bláznivú myseľ na ďalšie nepotrebné fakty. Napríklad, že rodičia Tutanchamóna boli súrodencami. Alebo, že najkratšia vojna v histórií trvala tridsaťosem minút. Nič z toho však nepomáhalo, pretože všetko moje sebazaprenie ostalo na chodbe. Za zatvorenými dverami.

Niečo iné sa však predsa len dostalo dnu. Respektíve niekto. Keď som totiž vošla do kuchyne ocitla som sa zoči voči osobe, ktorú som už nikdy netúžila vidieť. Prvá normálna reakcia, ktorú vo mne mala jeho prítomnosť vyvolať bol krik. Ibaže namiesto toho som ostala stáť ako prikovaná.

„Čo tu robíš?"

Leo sa opieral o kuchynskú linku. Ruky mal prekrížené na hrudi a očami sa vpíjal do tých mojich. Prekvapivo na sebe nemal oblek, ale voľné tričko a džínsy, ktoré som na ňom nikdy nevidela. Vôbec nevyzeral ako chlapec, ktorého som poznala.

„Mám kľúče," odvetil ľahkovážne a pomaly skĺzol pohľadom po celej dĺžke môjho tela. Tiež som na sebe nemala svoje zvyčajné oblečenie a nevedno prečo, odrazu som sa necítila tak príjemne ako pred pár sekundami. „Prišiel som sa porozprávať."

Niečo v jeho hlase ma donútilo cúvnuť. „My dvaja sa nemáme o čom."

„Myslíš si, že to nechám, len tak? Že ti dovolím, aby si zničila našu budú..."

Jeho dokonale nacvičený monológ prerušili kroky a následne Sethov chrapľavý hlas, ktorý mi zaznel za chrbtom. „Čo ti to tak trvá, princezná?"

Leo sa zamračil, Seth pri pohľade na situáciu nepekne zanadával a ja som si vôbec nebola istá, či to bolo všetko iba zlý sen, alebo sa mi život vysmieval priamo do tváre.

~

Dra-ma. Snáď sa ľúbi :)