Just A Crush

25| Nelegálna návšteva

„Dobrý deň, prosím vás, chcela by som navštíviť sestru." milo sa usmejem na sestričku, ktorá na mňa zagáni, ako keby to, že som ju vyrušila v čítaní Zdravia, bolo nejakým hrozným zločinom.

„Návštevné hodiny sa skončili o štvrtej." odpovie neutrálne a začne listovať v časopise.

„Ale ja ju naozaj potrebujem vidieť. Sľubujem, že to bude len pár minút." prosíkam ju, no mám pocit, že je to k ničomu.

„Návštevné hodiny skončili o štvrtej." zopakuje. V duchu prevrátim očami.

„Vy to nechápete, mňa nezaujíma, kedy skončili tie vaše návštevné hodiny. Ja som sem prišla, aby som sa porozprávala so sestrou a neodídem odtiaľto, kým sa s ňou neporozprávam." nahodím drsný tón, no na ňu to nezapôsobí.

„Tak si tu môžete sadnúť a počkať zajtra do ôsmej." odvrkne a stiahne okienko dole.

Šokovane sa odtiahnem, no hneď sa prebudím a začnem chrliť všetky možné nadávky. Našťastie ma Paťo rýchlo odvlečie preč.

„Ako sa tam teraz dostaneme?" začnem nariekať a mám veľkú chuť niečo rozbiť.

„Ako? Nikdy si nikoho v nemocnici nenavštívila tak trochu nelegálne?" šibalsky sa usmeje.

„Paťo...?" uchechtnem sa, „začína sa mi to páčiť."

Povie mi svoj plán a hoci na prvý pohľad vyzerá úplne jednoducho, mám taký pocit, že niekto niečo pokazí. A myslím, že to budem ja.

Obídeme celú budovu a nájdeme malé dvere pre zamestnancov. Sú dokonca schované za vysadenými stromami a poukladanými krabicami. Asi si mysleli, že takto budú viac nenápadné. Ha, lenže ja som ich odhalila. Vlastne my. Dobre, dobre, Patrik ich našiel.

Na moje prekvapenie nie sú zamknuté, dokonca sú trochu pootvorené. Zrejme sa spoliehali na ich absolútne nefunkčné kamuflážne prostriedky.

Vojdeme dnu a ocitneme sa v malej tmavej chodbičke. Všade naokolo sú staré železné dvere, vedľa ktorých sú na stene zavesené akési zoznamy.

„Dobre, teraz čo?" zašepkám smerom k Paťovi.

„Musíme nájsť tie správne dvere." nakukne do prvých dvier a zhrozene odstúpi preč.

„Tak tieto to asi nebudú." potichu sa zasmeje a ja nakuknem dovnútra. Priznám sa, že milujem krimimálky a nevadí mi pozerať sa na rozpytvaných ľudí, ale realita je iná. Zdá sa, že už viem, o čom bude moja dnešná nočná mora.

Prechádzam okolo ďalších dverí a všimnem si na nich krv. Stiahne sa mi žalúdok. Musím myslieť na niečo pekné, nesmiem sa tu teraz zložiť len z nejakej krvi. Určite je to kečup. Áno, kečup v nemocnici, to je predsa normálne, nie? Možno mali sestričky párty a zabudli umyť tento kečup. Rozhodne to bolo tak.

Nie je to krv. Je to kečup a bodka.

Víťazoslávne sa usmejem, spokojná so svojími presviedčacími prostriedkami, ktorými presvedčím aj samu seba, a poberiem sa za Patrikom.

„Čo študuješ?" spýtam sa ho, keď sa začne listovať v zozname zavesenom vedľa dverí. Neodpovie, pretože sa odniekiaľ ozve ženský krik. Nie taký aký býva v hororoch, ale taký, ktorý ti zdeformuje bubienky v ušiach.

„Tlačte, tlačte!" zakričí mužský hlas a obaja si hneď uvedomíme, o čo tu ide. S Paťom si vymeníme pohľady a padáme preč. Samozrejme nie von, ale zabočíme do ďalšej uličky.

„Pozri, výťah!" Paťovi sa rozžiaria oči a ja si vydýchnem. Sme zachránení.

Alebo aj nie.