Just A Crush

1| Vražedné myšlienky

Z čela mi stečie vodopád potu a moje telo sa snaží polapiť dych. Moje nohy prestanú vykonávať svoju funkciu a obraz, ktorý vidím pred sebou, začína byť rozmazaný. Taká normálna hodina telesnej výchovy.

„Ale dievčatá, toto snáď nemyslíte vážne! Nezastavujem sa, bežím!" započujem naštvaný hlas našeho telocvikára a následne ťažké povzdychy mojich spolužiačok. Ja síce vládzem, ale viem si predstaviť Tamaru, ako vo svojich myšlienkach plánuje moju vraždu. A vlastne, všetky by boli najradšej, keby som s nimi nezdieľala telesnú.

Minulý aj predminulý rok som bola vyhlásená za najlepšiu bežkyňu v ročníku. Naša telesná sa odvtedy dosť sprísnila a dievčatá mi to dávajú za vinu. Vraj keby som nebola taká dobrá, nemuseli by na každej hodine behať a robiť rôzne bežecké disciplíny. Ja sa však obávam, že by behali rovnako. Sprísnilo sa to len preto, lebo sme trochu staršie ako pred dvomi rokmi. Náš telocvikár je totiž riadna sekera.

Chodí s nami aj na bežecké súťaže a nie je to veru sranda. Všetko berie vážne a nič nechce podceniť. Minulý rok som musela urobiť tri koliečka pred súťažou. V autobuse plnom nevinných ľudí, ktorí ma odvtedy považujú za tú bláznivú dievčinu, ktorá behala v autobuse. Ale čo by som neurobila pre šport? Alebo skôr pre pokoj na škole...

Najhoršie na tom je, že nikto iný na tieto súťaže chodiť nechce. Teda ak nerátam Adama z 2.A, ktorý však vypadne hneď na začiatku, ale aj tak mu riaditeľ na konci roka poďakuje za účasť. Mne tiež poďakuje a popritom nenápadne spomenie ďalšie súťaže, na ktorých som napísaná už rok dopredu, hoci o tom neviem.

„Poďte všetky sem!" zavolá na nás, keď dobeháme. Dievčatá sú zavesené na sebe a utierajú sa do tričiek. Tamara ma ako inak vraždí pohľadom a ja sa nevinne usmejem.

„Koruncová, najlepší čas, ale mohlo by to byť lepšie," povie smerom ku mne, bez jediného pohľadu. Adela vedľa mňa prevráti očami a otrávene si povzdychne. Som si istá, že všetky v duchu prevracajú očami a popritom ma zhadzujú z útesu. Možno by ste si povedali, že mi niektoré závidia, ale myslím, že to nehrozí. Nikto mi nezávidí čas, ktorý musím stráviť s telocvikárom navyše ani tréningy, ktoré často krát nie sú dobrovoľné. A ak mám byť úprimná, ani ja sama si nezávidím.

Aj ostatným povie ich časy, nasleduje päť minútová prednáška o tom, ako sa žiadna z nich nesnaží, spomenie mňa ako víťazku celoslovenských kôl, teraz na mňa vražedne zazerajú už všetky, následne prednáška končí a dávame si ešte štyri zahrievacie kolá.

Do šatne všetky vojdeme ako mŕtvoly, ledva sa prezliekame.

„Ženy, poviem vám, už nikdy viac, Táto telesná ma raz zabije," povie Tamara a všetky súhlasne prikývnu.

„Milujem ako hovorí, že by sme sa mali viacej snažiť. To nevidí, že pri druhom koliečku polovica z nás umierala? My nie sme stroje!" vykríkne naštvane Renáta a opäť sa ozve súhlasné zamrmlanie. Jediná mlčím a obdivujem kachličky na stene.

Šatňa sa vyprázdni, teda až na mňa a Tamaru. Viem, že by ma najradšej ukrižovala, lenže potom by sa nemala komu vyrozprávať a urobiť si z neho boxovacie vrece, ako to má vo zvyku.

„Niekedy vážne nechápem, s kým sa to bavím," poznamená, keď vchádzame do triedy.

„Nápodobne," uškrniem sa.

Ako za trest mávame v utorky po telesnej matiku. Boh mi síce dal talent na behanie, ale s číslami a vzorcami to také ľahké nie je. Päť minút po začiatku hodiny sa dívam na tabuľu plnú nezmyselných rovníc a asi jediná z triedy na to civím ako na zjavenie. Učiteľka látku vysvetľuje, všetci chápavo prikyvujú, iba ja si podopieram hlavu a modlím sa, aby zazvonilo.

„No a keďže toto učivo opakujeme," prekvapene nadvihnem obočie, šokovaná informáciou, pretože som toto v živote nevidela, „niekoho by sme si mohli vyvolať, čo vy na to?"

Triedou sa ozve radostný výkrik, keďže sa všetci tešia, ako dostanú jednotky zadarmo z tak ľahkého učiva.

„Lenka, čo keby si nám prišla vypočítať tento príklad?" obráti sa ku mne a ja pohľadom hľadám v triede nejakú myšaciu skrýšu, do ktorej by som sa schovala.

***

„Nebolo to až také hrozné," snaží sa ma upokojiť Tamara, keď nariekam na obede.

„Nie, vôbec! Iba som zabudla učivo zo základky, čo ja na tom, že?" prehodím ironicky a nešťastne sa zadívam na prevarené mäsové guľky.

„Aj to sa stáva," venuje mi súcitný pohľad a odsunula tanier s obedom.

„Vedela si o tom, že na tú bežeckú súťaž prídu aj nejakí chalani z inej školy?" povie odrazu a ja mám čo robiť, aby som sa nezadusila knedlíkom.

„Ako myslíš, že prídu? Budú súťažiť?" spýtam sa s plnými ústami.

„To by si mala vedieť ty, nie?" podozrivo si ma premeria, ale potom pokračuje, keďže jej zrejme dôjde, že o tom vôbec netuším, „počula som riaditeľa ako sa bavil s telocvikárom, keď som šla na vecko. Majú prísť štyria chalani a budú vraj tiež súťažiť, aby sme upevnili nejaké vzťahy s tou školou, či čo to."

Prehltnem posledné sústo a snažím sa  nadýchnuť. Pominulé roky sme súťažili štyria z našej školy. Adam, ktorého som spomínala, sa dostal aj na okresné kolo, ale to len kvôli tomu, že vždy museli ísť dvaja. Vypadol medzi prvými. Druhá bola Andrea, ktorá mala síce plno rečí, ale behať nevedela. Chcela sa len predvádzať pred chalanmi.

Ďalší bol Dávid, s ktorým som prvý rok bola na okresnom, ale krátko potom si narazil koleno a odvtedy nemôže behať súťažne. A nakoniec som tu ja. Keď som sem prišla ani som len netušila, že viem behať a že sa tomu budem venovať viac ako na telesnej. Ale osud to zrejme chcel inak.

Je pochopiteľné, že som bola tak trochu zvyknutá na ľahkých súperov. A dúfala som, že aj naši hostia rýchlo zmiznú, pretože ak nie...niekto zrejme príde k úrazu.

A ja to nebudem.

*****
Nemusíte si pretierať oči alebo štípať do ruky, naozaj som zverejnila nový príbeh! :D

Už som aj zabudla, aký je to pocit niečo zverejniť, preto dúfam, že vás táto veeeľmi "kratulinká" časť aspoň trochu zaujala. Ak mám byť úprimná, mne tento príbeh prirástol tak nejak k srdcu <3 a verte, že ho nepíšem len pár dní :D

Takže? Dúfam, že sa mi zdôveríte so svojimi názormi. Veľmi by ma potešili ^^