Skateboard nás spojil

5

Otvorila som správu a začala nahlas čítať:
Neznáme číslo: Ahoj Mel. Chýbaš mi, ty aj tvoj brat. Je mi ľúto všetko, čo som vám spravil. Chcel by som sa s vami stretnúť. Ak budete mať záujem, tak odpíš na toto číslo.

Zostala som stáť ako obarená. Nebola som schopná ani toho najmenšieho pohybu. Zaskočilo ma to. Naviac, neviem, kto mi to napísal. Zakričala som po bratavi, ale nik sa neozval. Šla som pozrieť do jeho izby, ale ani tam nebol. Prehľadala som celý byt, ale po Nathanovi a Tini nebolo ani stopy. Skontrolovala som ešte kuchyňu, ale neboli tam. Jediné, som si všimla lístoček, na ktorom stálo: Išli sme sa v noci prejsť a potom pôjdeme k nej spať.
Aha, takže tu nieje. A ešte k tomu neviem, kde býva Tini.

Pozrela som na facebook či nie je online. Nebol. Ani Tini. Rozhodla som sa mu zavolať, no nedvíhal, asi ešte spal. Hovor som opakovala viackrát a nakoniec mi predsa len zdvihol.

,,Prečo. Ma. Tak. Skoro. Ráno. Budíš?!" zašepkal do telefónu a dával dôraz na každé slovo.

,,Tak prepáč, ale som trochu vystrašená. Ráno mi písalo neznáme číslo, že .. No, to... Nechce sa mi to vysvetlovať. Kedy prídeš?"

,,Neviem. Pôjdem Tini odprevadiť na brigádu a potom prídem. Vidím to na hoďku."

,,Dobre. Ale ponáhľaj sa," ustráchane som povedala a zložila.

Za hodinu a pol prišiel.

,,Meškáš," povedala som.

,,Viem, sorry. Môžem vidieť tú správu?" opýtal sa a ja som mu bez slov podala telefón. Kým čítal a rozmýšľal nad tým, obzrela som si ho. Pod bielym tričkom sa mu rysovali svaly a bolo mu vidno aj dvojdňové strnisko. Z obzerania ma vytrhol až on, keď mi podával mobil a vzápätí prehovoril: ,,Máš nejaký tip, kto by to mohol byť?"

,,No po dlhšom premýšľaní mi napadlo, že by to mohol byť otec," odvetila som a sledovala jeho zmätený výraz.

,,A odkiaľ by mal tvoje číslo?"

,,No to neviem," vykĺzka mi slza a Nath ma objal.

Je dvanásť hodín aj päť minút a práve chystám obed. Rozhodla som sa pre špagety s morcadellou. Ja milujem špagety, pomyslela som si.

Na obed sme pozvali aj Tini. Pochvaľovala si špagety, pričom mne sa zdali úplne také isté, ako každého iného.

•••••

,,Tieto šaty si musíš kúpiť!" zapišťala Tini, keď som vyšla z kabínky v krátkych bledomodrých šatoch s lososovo ružovým opaskom.

,,Aj mne sa páčia. Beriem ich," povedala som a zamierila k predavačke. Potom som sa vrátila k Tin, keď práve vychádzala z kabínky v nádherných krvavo červených šatoch bez ramienok a tiež boli nad kolená.

,,Wow, tak tieto ber!" ozvala som sa. Ona prikývla a tiež zamierila ku pokladni.

Potom sme sa zastavili v butiku, kde sme si každá dokúpili topánky k svojim šatom. Ja som si kúpila lososovo ružové lodičky na desať-centimetrovom podpätku a Tin si kúpila vysoké červené lodičky. Zaplatili sme a spokojne sa vrátili k autu, kde nás čakal Nath. Podľa neho, nakupovanie s dievčatami je strata času. No a čo, že my sa chceme páčiť? Chalanom je to jedno. Oni zoberú, čo vidia.

Nasadli sme do auta a vyrazili k nám. Keď sme prišli, išla som si odložiť nové zboží do šatníka. Nath s Tini sa zložili do obývačky a zapli si telku.

Zazvonil mi telefón. Bol to Luke.