Dievča do vetra

Kapitola 12. - Obálka

Dnes som zažila najdlhší deň v mojom živote. Ako zdravotná sestra som zvyknutá, že ľudia ma sledujú pri práci, že staničná sestra mi chodí za pätami a buzeruje ma za čistotu a výkony na pracovisku, ale ešte nikdy som sa necítila tak veľmi pod mikroskopom ako u pani Schneiderovej. Sledovala každý môj krok ako ostriež. Zle som uvarila čaj, šálky som neumyla správnym spôsobom, keď sme išli na prechádzku, neustále sa sťažovala, že idem príliš rýchlo alebo pomaly, takže sa na mňa musí neustále otáčať na vozíku a potom ju z toho bolí krk. Večer po sprche si sadla do kresla, konečne privrela tie ľadovomodré oči a chcela, aby som jej čítala poéziu. Po desiatich minútach si vzdychla tak sťažka, akoby mala všetky choroby sveta a vyhlásila, že mám otrasný prízvuk, nečítam báseň v správnom rytme a potom z nej nemá žiaden pôžitok. Keď sa o deviatej konečne zatvorila v izbe s tým, že si ide ľahnúť, padla som do postele ako poleno. Celý deň som sa zúfalo snažila zachytiť čo najviac slov a rozumieť jej, a od toho neustáleho sústreďovania sa ma rozbolela hlava tak príšerne, že sa teraz prevaľujem na nepohodlnom matraci a čakám, až zaberie liek proti bolesti.

Cinkne mi sms od Saskie. 

"Aký si mala deň?"

Prevraciam mobil v rukách, no ani neviem, čo jej mám odpísať. Nechcem znieť nevďačne, no takto som si svoju prácu opatrovateľky vôbec nepredstavovala. Som zdravotná sestra, nie zabávačka!

Obrátim sa na druhý bok a potlačím slzy. Určite sa to zlepší, keď sa budem snažiť, len to musím vydržať. Aj tak nemám na výber. Potrebujem si zarobiť aspoň pár eur, keďže momentálne som úplne na mizine.

Z vedľajšej izby ku mne dolieha chrápanie pani Wilhelmine. Tá ženská vydáva zvuk ako drevorubač po litri borovičky. Liek stále nezaberá, kvôli chrápaniu nemôžem spať, tak vstanem a rozsvietim malú lampičku. Z kabelky vytiahnem obálku od otca, ktorú som ešte nestihla otvoriť.

Opatrne ju rozlepím. Šuchoce a cinká to v nej, nečudo, že si sestry mysleli, že mi dal otec peniaze. Na posteľ vysypem farebné výstrižky z časopisov a zopár kovových okrúhlych odznakov. Rozložím si obrázky po posteli. Po lícach sa mi už rozbiehajú slzy, ktoré som potláčala. Chýba mi otec! 

Na výstrižkoch sú zábery slávneho vlaku Orient Expres, na ktoré otec naďabil v ktoromsi časopise. Keď som bola malá, často ma brával so sebou do práce, vozili sme sa vo vlaku a rozprávali sa o tom, že raz, keď budeme bohatí, kúpime si lístky na Orient Expres a precestujeme Európu v luxusnom vozni. Otec nemá žiadne peniaze, pretože sestry vždy zhabú celý jeho dôchodok, ale nezabudol na moje narodeniny a dal mi aspoň toto.

Potom jeden po druhom vezmem medzi prsty okrúhle odznaky. Ako malá som obdivovala otcovu zbierku, a teraz mi ju ako dospelej dávkuje - vždy niekoľko odznakov každé narodeniny.

Vyberiem jeden, na ktorom je starodávna parná lokomotíva a pripnem si ho na džínsovú bundu. Výstrižky vložím späť do obálky aj so zvyšnými odznakmi a zalepím ju. Sestry si možno myslia, že peniaze sú všetko, ale toto je pre mňa omnoho viac. Aj keď, pomyslím si rezignovane, dnes by som pár eurami nepohrdla.

Silno zažmúrim oči, cez hlavu si prehodím vankúš, aby som nepočula to otrasné chrápanie, a snažím sa zaspať, pretože mám neblahý pocit, že zajtrajšok môže byť ešte horší.