Škoricový sen

✿Štyridsiata siedma kapitola✿

Vošla som do triedy. Ospravedlnila som sa profesorke, lebo som opäť meškala. Všetky pohľady viseli na mne, tak to neznášam. Zhlboka som sa nadýchla a usadila sa po tichu v lavici. Začala som si písať poznámky, ale netušila som o čo ide. Profesorka mi oznámila, že mi to zapíše ako neskorý príchod. Och.. Už sa mi to pomaly, ale iste zbiera.

Dnes bol v škole extrémne písací deň, bolí ma celá ruka. Už dávno sme tak veľa nepísali, väčšinou si to zvyknem vytlačiť.

Zvyšok vyučovania prebehol celkom hladko. Alísa dnes znova niečo švitorila o Oliverovi. Chcela som jej povedať nech od neho dá ruky preč, ale našťastie zmĺkla skôr. Do budúceho týždňa musím urobiť ďalší projekt, paráda. Cestou zo školy som už premýšľala nad postupom akým budem ten projekt robiť.

Prišla som domov, neskôr ako zvyknem, lebo sa nám presunula konverzácia z minulého týždňa. V dome vládla iná atmosféra ako včera.

Mattías sedel na gauči, otec stál pri ňom a mamka sedela na druhom konci sedačky. Viedli nejaký vážny rozhovor, tak som nechcela rušiť. Asi ide o ten jeho „biznis", ja ich radšej nechám. Pozdravila som ich a uberala sa do izby. Oproti sebe som už zbadala moje krásne šteňa, ako si ku mne vykračuje.

"Cara, poď sem. Týka sa to aj teba," poznamenal otec a ukazovákom mi ukazoval, že mám prísť. O čo asi môže ísť? Zaraz ma premkla nervozita. Zobrala som maličkú na ruky. Usadila som sa vedľa brata, videla som jeho celkom radostný výraz. Hm.. dáka dobrá správa? Pousmiala som sa a čakala čo sa dozviem, zatiaľ čo som Suši hladkala.

„Takže už ste dospelí a myslím, že aj zodpovední," výhražne pozrel na Matta, „ a samostatní. Tým chcem povedať, že sme vám zaistili osobitné bývanie. Teda budete bývať spolu, ale sami. Nie s nami. Dohodli sme sa aj s Nelsonovcami, veď vy ste si všetci traja ako súrodenci. Tak sme to takto vymysleli. Chceli sme to zrušiť kvôli tomu čo sme o tebe zistili Mattías, no máš šťastie nedalo sa od toho už cúvnuť."

Ja som len vyvaľovala oči a skákala pohľadom na osoby, ktoré boli v miestnosti. Bola som naozaj prekvapená. Bol to dosť odvážny krok z ich strany  a tiež z pohľadu peňazí. Prečo nás troch pchajú do jedného vreca s nápisom súrodenci??Mamka nebola najšťastnejšia, ale otec vyzeral byť spokojný a Matt ešte viac, keby mohol, vyskočí z kože od radosti. To tam akože budem bývať s dvomi chlapmi? A Sušienkou samozrejme. Ak sa tak oni dajú nazvať. No zbohom, budú tam mať žúrky každý večer.

„Áha, to musím či iba ak chcem? A na ako dlho?" mala som viac otázok. Videla som ako ocinov poklesol úsmev, keď zistil, že sa to mu neteším ako Matt. Ide aj Stella? Asi nie keď tu nesedí. To znamená, že s Oliverom budem každý deň. Pokiaľ sa mi nebude vyhýbať, alebo nebude tráviť čas inde. S myšlienok ma vytrhol otcov hlas.

„No, ak tam nechceš ísť tak ťa nebudeme nútiť ale mohla by si, nie? Neber to tak, že ťa vyháňame. Bude to zatiaľ len na mesiac a uvidíme čo poviete. Časom ten byt, niektorému z vás môže aj ostať. Predsa len už máte na to roky," dopovedal a zdvihol obočie. Aha, takže by som mala. Teraz sa mám tešiť alebo čo? Som rada, ale bojím sa. Neviem čo mám od toho očakávať, no predstava, že budem mať vlastný byt je naozaj úžasná. Taká sloboda. Možno do toho Oliver nepôjde keď zistí, že budem bývať s nimi. Už teraz sa cítim ako piate koleso na voze. Vyskúšam to aspoň na týždeň, za to predsa nič nedám. Usmiala som sa na ocka a prikývla. Uff... to bude zaujímavý týždeň. No nerozumiem prečo sa nás otec snaží vysáčkovať z domu, mám za tým hľadať niečo dôležité?

„Od kedy tam budeme?" položila som ďalšiu otázku.

„Od nového týždňa, takže ešte máte päť dní," odpovedal ocko a na koniec rozhovoru tleskol o seba dlaňami. Veselo som sa na neho usmiala. Pobrala som sa do kúpeľne. Zhodila som zo seba oblečenie a pustila na seba teplú vodu. Bolel ma chrbát, zišla by sa mi masáž. Vytlačila som si na ruku sprchový gél s arómou škorice a namydlila sa.