1.

Oprela som sa lakťami o obe strany umývadla. Nie je divné, že som na seba takto naposledy zízala, keď ma pristihol a videl tie modriny? Nepatrne zavadím rukami o lem trička, ktorý jemne vytiahnem nahor.
-Som rád, že sa to zahojilo,- ozve sa zrazu jeho hlas. Zodvihnem pohľad k jeho odrazu v zrkadle. Stojí za mnou a jemne drží moje boky pri svojom tele. Na moment nadviažem očný kontakt a hneď na to ho aj preruším a opravím si tričko. Nechcem na to myslieť. Nechcem, aby sa mi vracali tie nepekné spomienky, ktoré začínajú práve NÍM Teraz som niekde celkom inde. Obaja sme... Pomaly som sa k nemu otočila s úmyslom potichu okolo neho prejsť, avšak pán x ma trochu iné plány, keď ma jeho ruka zastavila v pohybe.
-Kiara jaa, dúfam že chápeš, že to čo som ti včera povedal....že to čo so robil a ako som žil...dúfam, že vieš, že to skončilo. Už taký viac nie som a chcem aby si vedela, že so mnou si v bezpečí a tiež že, ja bez teba nie,- posledné slová šepol a dlaňou ma pohladil po líci. Neprestajne som mu hľadela do očí. Pár krát som zaklipkala očami aby som zahnala slzy pri spomienkach, že môj chlapec niekoho zabil. Privrela som k sebe tesnejšie viečka, pričom sa mi skotúľali dole lícom neposlušné slzy.
-Nechcem o teba prísť kvôli svojej minulosti. Nechcem stratiť zmysel svojho života, svoje slnko vo chvíľach, keď sa zdá byť všetko stratené. Nechcem prísť o všetko čo mám.- zotrel mi ich a oprel si svoje čelo o to moje. Jeho ruky našli tie moje. Preplietol si so mnou prsty na oboch rukách.
-Milujem ťa Kiara,- šepol v nebezpečnej blízkosti mojich pier. Vždy budem.

Ľudia sa menia. Menia povahy tváre, vymieňajú si masky. Ako ich dokážeš vo svete od seba rozlíšiť???

Prosím vás o trpezlivosť. Príbeh,verím že vás ďalšími časťami zaujme,avsak varujem vás, prvé z tých, neprešli úpravou. 🙈