Prológ

Pozerala som sa na postavu vyššiu a mohutnejšiu než som bola ja sama. Muž, ktorého by každá žena chcela, stal rovno predo mnou. Havranie vlasy z neho robili kráľa v celej vlkodlačej svorke, ktorú on sám viedol.

"Vieš, niekedy si hovorím, že sa ani nepoznáme"
Nastalo medzi nami veľké minútové ticho. Ruky som si chcela založiť na prsia, ale nebolo to možné, keďže som na rukách mala okovy, ktoré potláčali moje schopnosti.

Bolo mi ľúto, že som mu to povedala bez akéhokoľvek citu k nemu, ale nemôže ma tu držať neprávom.

V mihu oka som sa opierala o chladnú stenu. Jeho ruka mi bránila poriadne sa nadýchnuť. No čo ma dostalo viac, bolo, že v jeho očiach som videla strach. Aj keď by som to teraz mala byť ja, kto sa bude báť.

"Faith .. " prehovoril so sklopeným zrakom a dal preč svoju ruku od môjho hrdla a ustúpil o krok dozadu. Konečne som sa mohla nadýchnuť.

"Nikdy by som ti nechcel ublížiť, Faith, ani nič podobné čím by som ťa ranil, ale ver mi, je to len pre tvoje bezpečie. Keď to všetko skončí .."
Nemohol dohovoriť pretože som ho predbehla.

"Tak bezpečie. Alec, ak ma chceš ochrániť, tak by si ma mal nechať ísť si po svojom. Dokážem sa ochrániť aj sama. Som najmocnejšia čarodejnica aká kedy mohla existovať a ty sa o mňa bojíš? Nechápem čo sa to s tebou v posledný čas deje, ale ja to zistím a nenechám to tak." Po dohovorení posledného slova sa mi do očí nahrnuli slzy. Nečakala som, že sa niekedy dostaneme do takého rozhovoru. Vždy sme sa na niečom veľakrát nezhodli, ale toto bolo niečo iné.

"Je mi to vážne ľúto! Faith, ale inak to nejde. Prepáč."

Keď som ho chcela udrieť do svalnatej a tvrdej hrude, pocítila som, ako sa jeho dlaň s kusom látky dotýka mojich pier a zároveň aj nosu. Posledné čo som videla boli zelené smaragdy posadené na anjelskej tvári pozerajúce na mňa s hlbokou majetníckosťou a... bolesťou.